Slovensko nemá more. Nemá ani pyramídy a svetoznáme mrakodrapy. Má však neuveriteľné nížiny s pastvinami, lesy a hory, na ktoré vám stačí jeden pohľad a na akýkoľvek stres a starosti ihneď zabudnete.
Jeden lístok do Ružomberka, prosím
O Bratislavčanoch kolujú mýty, vraj okrem svojej „Bratisky“ iné mestá na Slovensku nepoznajú. Omyl! Mnohí z nás nechali autá v garáži a rozhodli sa podniknúť výlet vlakom, ktorý sme odštartovali slovami „jeden lístok do Ružomberka“. Cesta z Bratislavy trvala okolo troch hodín a čím severnejšie sme boli, tým krajší výhľad tešil naše oči. Príroda sa rozpínala, zelenala a my sme neverili, že ešte pred pár hodinami sme boli v betónovej džungli. Mestečko Ružomberok sa nachádza v Žilinskom kraji, má okolo 27 284 obyvateľov a leží na rozhraní významných slovenských pohorí – Veľkej Fatry, Chočských vrchov a Nízkych Tatier.
Ochranné pásmo národných parkov
Keď vystúpite v Ružomberku, je na vás, ktorým smerom sa rozutekáte. Môžete sa vybrať na Malinô Brdo, čo je vrch vo Veľkej Fatre, a užívať si tam lyžovačku snov. V prípade, že na výlet pôjdete v lete (ako sme boli my), poteší vás turistika s výhľadom za milión. Keďže je ale Veľká Fatra vyhlásená od roku 2002 za národný park, s prepravou to bude trochu zložitejšie. Hotely sú väčšinou umiestnené v oblasti Malinô Brdo, čo je hore, hore. 🙂 Ak sa vyberiete vlastným autom, treba si vybaviť od mestskej polície povolenie na vjazd do chránenej krajinnej oblasti za 7 €. Ľudia sú tam ale srdeční a ochotný recepčný vás často vyvezie až do hotela. Aj vďaka týmto (na prvý pohľad) obmedzeniam patrí Veľká Fatra medzi najzachovalejšie pohoria na Slovensku.
Sme si istí, že ak by vás v hoteli prepadla vlna lenivosti, bolo by vám dobre aj tam. Toto prostredie je totiž ako z iného vesmíru. Hotely či penzióny sú vyslovene zasadené do prírody. V okolí teda nie je nič iba panenská príroda. Otvoríte okno a vidíte les. Idete z druhej strany a vidíte vrchy a kopce. A keďže sme tam okrem cyklistov a auta s turistami raz za deň nestretli iný dopravný prostriedok, boli sme skutočne v tichu. V takom, až nám z toho bolo čudne. Ale príjemne čudne.
Chalúpky, zruby, slovenské bohatstvo!
Z hotela, v ktorom sme boli ubytovaní, (Malina na Malinô Brdo) sa dostanete vychádzkovým tempom priamo až do Vlkolínca. Nebudete potrebovať sprievodcu ani špeciálnu kondíciu, i keď cesta naspäť bola horšia, pretože sme stúpali do kopca, ktorý bol posiaty kameňmi. V polovici cesty narazíte aj na Mini Zoo Sidorovo, v ktorom sú morky, kačky, páv, prasiatka, psi aj ovečky. Vstúpiť do ohrady môžete úplne zadarmo od 9.00 hod. do 17.00 hod. a zblízka si tak môžete pozrieť pohodu prasiatok, ktoré rypákom rozrývajú zem, či môžete pohladkať ovečku po jej huňatom kožúšku. To je skvelý tip najmä pre rodičov s deťmi, pretože deti nepotrebujú vidieť zvieratá, ktoré násilne odvlečieme z Afriky a zavrieme do ohrady. Stačí im ukázať typické slovenské zvieratá, ktoré si tu spokojne nažívajú.
No a že ste vstúpili do Vlkolínca, zistíte ihneď. Rozprávkové chalúpky s kvetináčmi sú husto postavené vedľa seba a vy si predstavujete, ako suseda vyjde a volá na ďalšiu susedu, či nemá vajíčko, že vymení za cukor. 🙂 Vlkolínec je pamiatkovou rezerváciou ľudovej architektúry, takže sa naozaj budete cítiť ako na Slovensku, ale v inom storočí. Dokonca je od roku 1993 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Najzaujímavejšie je, že Vlkolínec nie je len skanzen a múzeum vo voľnej prírode, žijú v ňom skutočne ľudia. A zatiaľ čo sme my obdivovali, ako sa kedysi žilo, niektorí domáci si natierali strechu. Človek by vedel v tejto oblasti sedieť hodiny a vôbec by mu nechýbal televízor. Zastal tu čas, a s ním aj naše starosti.
My, ako panelákové deti, sme celú cestu híkali a achkali nad tou nádherou. Slovenská príroda sa len ťažko dá popísať slovami, no ak si ju budeme vážiť a chrániť, máme zaručené, že takto achkať a ochkať budú aj ďalšie generácie.
