Ako cestovať bez peňazí s Emanuelom Vicalvim

Ľudia často hovoria o tom, ako veľmi by chceli cestovať po svete. Keď sa ich opýtate čo im v tom bráni, väčšinou odpovedajú, že na to nemajú dosť peňazí. Emanuele je však perfektným príkladom cestovateľa, ktorý na cestách neminie takmer nič. Verte či nie, nikdy nehladoval. Povedal nám o svojich cestách, stopovaní, stanovaní v divočine a aj o prehľadávaní kontajnerov.

Precestoval si toho už dosť. Ako dlho už cestuješ? Ktoré krajiny si navštívil?

Cestovať som začal pred dvoma rokmi, najprv len sporadicky, no posledný rok som na cestách bez prestávky. Navštívil som Spojené štáty, Grécko, Portugalsko, Anglicko, Macedónsko, Srbsko, Maďarsko, Slovensko, Českú republiku, Nemecko, Poľsko, Rakúsko, Bulharsko, Švédsko, Nórsko a veľkú časť môjho rodného Talianska.

Všetko stopom?

Počas minulého roka áno, okrem niekoľkých letov ponad Atlantický oceán. Stopoval som takmer 27 000 kilometrov po zemi a pár stoviek loďou, keď som bol v Nórsku.

Stopovanie Kentucky USA Viclavi
Stopovanie v Kentucky smerom do Kalifornie.

V ktorej krajine sa ti stopovalo najlepšie a v ktorej najhoršie?

Poľsko, Nórsko a Spojené štáty boli najľahšie, kým Švédsko bolo jednoznačne najhoršie. Ľudia si tam väčšinou nikoho nevšímajú. Väčšina tých, ktorí ma zviezli, boli imigranti.

Pri cestovaní máš veľmi nízky rozpočet. Koľko približne minieš? Alebo cestuješ úplne bez peňazí?

Keď sa pozrieme na minulý rok, keď som nepretržite cestoval, najviac peňazí som minul počas prvých deviatich mesiacov. Ostatné tri som neminul takmer nič. Celý čas som stopoval a stanoval, takže som peniaze míňal len na jedlo a to stálo približne päť dolárov denne. To som si ľahko zarobil hraním na ulici na ukulele. Keď som zo Spojených štátov priletel do Nórska, naučil som sa prehľadávať kontajnery (dumpster diving) a peniaze som takmer úplne prestal používať. Jasné, občas som si niečo kúpil (vďaka ukulele), no na peniaze som nebol odkázaný.

Povedz mi viac o prehľadávaní kontajnerov. Ako si s tým začal? Existujú nejaké tipy a triky ako nájsť jedlo?

Najprv som len počul o ľuďoch, ktorí si takto pravidelne hľadali jedlo. Sám som to začal robiť až v Nórsku. Môj hostiteľ, chlapec z Česka, to robil každý týždeň a raz som sa rozhodol ísť s ním. Tam som získal prvé priame skúsenosti. Vlastne sa len poobzeráš po kontajneroch okolo niektorých supermarketov, oblečieš si rukavice a začneš z nich vyťahovať veci. Neverila by si, koľko dobrého jedla sa tak dá nájsť. Niekedy sa moja radosť veľmi rýchlo zmenila na paniku, lebo som naozaj nevedel, čo mám s takou kopou jedla sám robiť. Musíš to všetko umyť, zabaliť, odniesť preč a hlavne zjesť predtým, než sa to naozaj pokazí, lebo to budeš musieť zas vyhodiť. Keď ťa kontajnery sklamú, mám jeden dobrý trik. Jednoducho vojdi do obchodu tesne pred záverečnou a opýtaj sa zamestnancov, či nemajú jedlo, ktoré chcú dnes vyhodiť. Často to funguje!

Yosemitský národný park
Kempovanie v Yosemitskom národnom parku v Kalifornii.

Stalo sa ti niekedy, že si na ceste hladoval alebo stále nájdeš dosť jedla?

Nikdy. V Európe a v Spojených štátoch je v roku 2016 takmer nemožné hladovať. Jedlo je všade. Musíš ho len nájsť.

Čo bol tvoj najväčší úlovok?

Raz v Nórsku v malej dedinke na severe krajiny. Nemal som peniaze a jedlo len na ten večer, na ráno už nič. Vošiel som do obchodu a dostal som TRIDSAŤ bochníkov čerstvého chleba. Boli by ich všetky vyhodili.

Čo si sa naučil na cestách?

Nespočetne veľa vecí. Najdôležitejšia je, že ľudí nesmieme súdiť podľa výzoru. Znie to ako klišé, no je to pravda. Raz som sa zasekol na hranici medzi Gréckom a Macedónsko. Viac než štyri hodiny som sa márne snažil nájsť niekoho kto by ma odviezol. Potom som si uvedomil, že som sa nikdy neopýtal ľudí, ktorí sa mi zdali nedôveryhodní. Rozhodol som sa zariskovať a o pomoc som poprosil Albánca v strednom veku. Mal zvláštnu nesúmernú tvár a vyzeral ako človek, ktorému by sa väčšina z nás vyhla. Práve on mi ochotne pomohol a dokonca to bol priateľský chlapík. Veľmi ma to potešilo.

Jazda na motorke cez nevadskú púšť
Západ slnka počas jazdy v Nevadskej púšti

Si cestovateľ a vidíš každodennú realitu rôznych krajín. Ovplyvnilo cestovanie tvoj pohľad na život?

Teraz sa na seba dívam ako z vesmíru. Nepovažujem sa za člena organizovanej spoločnosti, v ktorej každý hrá určitú úlohu. Som slobodný živý tvor, ktorý dostal šancu žiť nejaký čas na Zemi, jednej z nekonečného množstva planét vo vesmíre. Podľa tohto videnia sveta je všetko, čo nutne nepotrebujeme na prežitie len náš výmysel. Keď takto rozmýšľaš, všetky hranice, vlády a zákony pre teba prestanú mať taký význam, ako pre bežných ľudí. Som ako pes, ktorý sa ráno zobudí, nájde si niečo na jedenie a nejakú spoločnosť a večer ide zas spať. Psovi je jedno, či je na niekoho súkromnom pozemku alebo či prechádza cez cestu mimo prechodu. Je mu jedno, koľko je hodín. Presne tak mám aj ja slobodu ísť kamkoľvek chcem bez záväzkov a žiť tak, ako sa to odvíja moment po momente. Čo ak sa niekomu nepáči, že som si niekde postavil stan? Kto je ten niekto, prezident alebo okoloidúci, aby mi bral moje právo na spánok? Kto hovorí, že potrebujeme prácu a dom, kde budeme spať? Kto je prezident, aby vymýšľal zákony? Prezidentom dávame tú moc my, bez nás ju stratia. Kto hovorí, že pozemok je súkromný a nikto okrem majiteľa naň nemôže vstúpiť?
Týmto nechcem podporovať anarchiu, chcem len odstrániť všetky psychické zábrany, ktoré máme od narodenia. Môžeme si robiť čo chceme, kým tým nikomu ani ničomu neubližujeme.

Grand Kaňon
Grand kaňon v Arizone.

Ľudia, ktorí dlho cestujú sa stávajú viac spirituálnymi a cítia, že sa prehlbuje ich viera v Boha, vesmír alebo nejakú inú vyššiu silu. Čo ty?

Verím v prírodu. Príroda nás sem všetkých dala a vezme si nás všetkých späť. O pätnásť miliónov rokov po ľuďoch na Zemi neostane ani stopa. Všetko to znečistenie a klimatické zmeny, ktoré sme spôsobili sa z toho hľadiska zdajú nepodstatné. Často som bol v strese zo zmenšujúcich sa ľadovcov a zo znečisťovania, no potom som si uvedomil, že príroda si nakoniec obnoví rovnováhu. Obeťami toho, čo robíme, sme len my. Prírodu to neovplyvní.

Cestuješ už dlho. Má dlhodobé cestovanie nejaké nevýhody?

Jasné, že má. Tvoje telo stále pracuje a unavíš sa. Stopuješ, veľa chodíš, hľadáš jedlo, každú noc spíš v stane… To všetko ťa dokáže za týždeň alebo dva rýchlo unaviť. Potom môžeš buď cestovať pomalším tempom, alebo si so sebou vziať nejaké peniaze na jedlo a hostely. Keď sa nemusíš zaoberať stanovaním a kontajnermi, máš oveľa viac energie.
Okrem toho nie si takmer nikdy sama. S ľuďmi sa rozprávaš, keď ťa niekam vezú alebo keď u nich prespávaš a nemáš svoj vlastný byt. Stále sa musíš prispôsobiť programu niekoho iného, preto niekedy potrebuješ čas sama na seba. Ja si niekde postavím stan, ubezpečím sa, že mám dosť jedla a dovolím svojej duši oddýchnuť.

Knivskjellodden, najsevernejší bod Európy.
Knivskjellodden, najsevernejšie miesto kontinentálnej Európy.

Vymenil by si život na cestách za život doma?

Nie. Už som si párkrát skúšal nájsť prácu a niekde sa zabývať. Stále ma lákali stability takého životného štýlu, no nadšenie vypršalo asi po dvoch týždňoch. Patrím na cesty. Niekedy v budúcnosti by som si ale rád zaobstaral karavan alebo loďku. Tak by som pre seba mal domov a zároveň mohol cestovať kedy a kam chcem.

Čo bol najsilnejší moment na tvojej ceste?

Uf, to neviem. Samotné cestovanie bez peňazí je veľmi intenzívny zážitok. Celá cesta cez Spojené štáty až po Nordkapp v Nórsku bola plná silných zážitkov, nedajú sa usporiadať.

Stretávaš ľudí z rôznych krajín a kultúr. Je ľudstvo bez nádeje alebo sa ešte dajú nájsť ľudia, ktorí ti pomôžu?

Ľudstvo vôbec nie je stratené. Na svete je oveľa viac dobrých, štedrých a srdečných ľudí, než zlých, no o tých dobrých sa v správach často nehovorí. Nikto netočí reportáže o láskavých činoch, preto máme pocit, že ľudstvo nemá nádej. Na mojej ceste ma ľudia zaviezli aj ďalej, než sami šli, ponúkli mi jedlo alebo ma na noc prichýlili. Niekedy mi aj núkali peniaze. Niektorí mi povedali, že sa vďaka mne usmiali alebo že vďaka mne majú zas trochu lepší názor na ľudstvo. Verím, že ľudia s pozitívnou energiou k sebe ťahajú ďalších pozitívnych ľudí a odháňajú tých negatívnych.

Emanuele a Steve, Nevada.
Emanuele a Steve, chlapík, ktorý žije v karavane v Nevadskej púšti.

Ku ktorej kultúre si mal najbližšie? Cítil si sa niekedy, že niekde nepatríš?

Najbližšia mi bola kultúra vidieckej Ameriky. Amerika je síce plná kapitalizmu a ľudia sa orientujú na zisk, stále viac a viac sa však tejto kultúre obracajú chrbtom a idú za samostatnosťou. Začína sa to diať aj v Európe, no v Amerike je výhodou množstvo odľahlých a neobývaných miest. Takto stratený v divočine má človek pocit, že život je len o ňom a o okolitej prírode.

Čo na tvoje cestovanie hovorí rodina? Neboja sa o teba?

Moja rodina sa o mňa a moju bezpečnosť príliš nebojí, no nepáči sa im môj spôsob života. Nikdy mi v tom nebránili, no ani ma nikdy nepodporovali. Sú väčšinou nestranní, hlavne mama, ale viem, že pre mňa chcú len to najlepšie a boja sa, že takto v živote neuspejem. Je to len o tom, že na život máme rôzne pohľady.

Čo ďalej so životom?

Budem ďalej cestovať. Mám veľa nápadov, no teraz je ešte skoro a nemôžem ich realizovať. Zatiaľ chcem byt slobodný a skúmať svet, v ktorom žijeme. Na ďalšiu jeseň začnem kanál na YouTube, aby sa viac ľudí zoznámilo s alternatívnymi životnými štýlmi. Na ďalší rok by som chcel letieť do Spojených štátov a stopovať do Kanady a na Aljašku a navštíviť zázračný autobus Christophera McCandlessa.

  • Komentáre

Leave a Reply

Be the First to Comment!

Notify of
avatar
wpDiscuz
  • Podobné články
0
Cestovanie Novinky Zahraničie Zaujímavosti

Jedinečné múzeá, ktoré nájdete v Európe

0
Ázia Exotika História a kultúra India Novinky Tip na výlet Zahraničie

Radžastan, krajina kráľov

0
Cestovanie Čierna Hora Zahraničie

Národný park Lovćen

Navigácia

Magazíny