Aleš Tvrdý získal titul Bloger roka v kategórii cestovanie dva roky po sebe. S priateľkou Julkou momentálne spoznáva Áziu a na cesty si zarába online. Aleš nám čo – to prezradil o živote na cestách a aj o jeho úspešnom blogu Photo and Traveling. Tento rozhovor však prichádza s upozornením. Môže sa stať, že si zbalíte kufre a vyrazíte na cesty.
Ako si sa dostal na cesty?
Myslím, že už od odmalička ma zaujímalo, čo sa deje okolo mňa. Spolu so zvedavosťou rástla aj moja chuť po poznaní a po dobrodružstve. Veľmi veľkou mierou sa o to pričinilo aj moje okolie, lebo som mal kamarátov, s ktorými sme snívali o tom, ako budeme objavovať spolu svet, keď budeme väčší. Dokonca sme si spolu s dvomi najlepšími kamošmi z detstva založili v banke účet a tam sme pravidelne každý mesiac odkladali svoje peniaze. Malo to byť na nejakú cestu. Už si nepamätám presne kam, no nešli sme tam. Všetci sme si našli priateľky a tak sme za nasporené peniaze zobrali naše vtedajšie lásky na spoločný výlet do Paríža. Po návrate sme zistili, že to nie je vôbec zložité (myslím cestovanie, nie vzťahy so ženami) a odvtedy sa cestovania nevieme nabažiť.
Cestuješ sólo alebo s priateľkou, priateľmi?
Na svojich cestách som už bol s priateľmi, priateľkou, ale aj sám. Takisto som cestoval už aj tak, že som nevedel s kým pôjdem a na letisku nás spoločne pozoznamovali a išlo sa. Každý z tých spôsobov má svoje čaro a má niečo do seba. Všetko je o prístupe. Veľa výhod, no aj nevýhod, sa dá nájsť na každom jednom spôsobe.
Posledné cesty som však absolvoval najmä s mojou priateľkou a aj na ďalšie výlety plánujeme ísť spoločne.
Koľko krajín si navštívil?
Presne z hlavy som to veru nevedel a musel som to zrátať :-). Krajín, do ktorých sa mi podarilo nahliadnuť je k dnešnému dňu 41. Je príjemné vidieť veľa kultúr a rozmanitostí, lebo každá z nich je jedinečná a úžasná zároveň. Nerobím to však kvôli tomu, aby som sa hnal za čo najväčším číslom. Myslím, že to by bola škoda. Cestovanie má pre mňa omnoho väčší a najmä hlbší význam.
Je to pre mňa obrovská a asi aj najväčšia škola životom. Na cestách sa toho dá naučiť skutočne mnoho. Nielen o danej krajine, ale najmä o sebe. Úcta, láska, pokora, ohľad, rešpekt, porozumenie a mnoho ďalších, pre niekoho maličkostí a pre niekoho nikdy nedosiahnuteľných míľnikov.
Tvoje najobľúbenejšie miesto?
Na svete je veľmi veľa miest, ktoré mi doslova prirástli k srdcu. Často sa mi stáva, že nejaká náhodná situácia mi pripomenie v hlave nejaké takéto miesto a ja si spomeniem, ako krásne tam bolo, čo všetko som tam zažil. Vtedy to poviem Julke a spolu si na to s úsmevmi na tvárach s radosťou zaspomíname. Avšak veľakrát sa mi stáva aj to, že som na nejakom mieste bez nej. Vtedy jej len poviem, ako veľmi rád by som ju tam raz, niekedy vzal, aby sme to zažili spolu.
Je skvelé mať takéto krásne miesta, no podľa mňa to nie je to najdôležitejšie. To na čom záleží je, s kým tam som. Pretože môžem stáť aj na vrchole Mt. Everest, no nikdy nebudem mať z toho takú radosť sám, ako keď tam budem s niekým, s kým môžem svoje pocity, svoju radosť a lásku k svetu spoločne zdieľať.
Miesto, ktoré ťa sklamalo a už by si tam nešiel?
Pri tejto otázke som sa na značnú chvíľu zastavil a zamýšľal sa. Ak by som tu napísal, že také miesto nemám, tak by ma moji kamaráti, krátko po tom ako by si to prečítali, priam “zožrali”. Všetci totiž vedia, že nemám rád talianske Miláno. Neviem prečo, no proste sa mi tam okrem futbalového štadiónu San Siro nič nepáčilo. Tým však nechcem nikoho odradiť od návštevy mesta módy. Je to len môj názor a môj pohľad. Určite je veľmi veľa ľudí, ktorí si Miláno zamilujú.
Aké krajiny máš ešte na svojom “bucket list-e”?
No, tak tento zoznam je poriadne dlhý :-). Na svete je tak veľa krásnych a jedinečných miest, ktoré by som chcel navštíviť, že by som na to potreboval minimálne 7 životov aby som postíhal aspoň polovicu.
Aby som však odpovedal na otázku tak rád by som sa prešiel po Oceánii, Zanzibare a Botswane.
Má cestovanie aj nejaké nevýhody?
Samozrejme tak ako aj všetko ostatné. Každá minca má dve strany a bolo by celkom naivné myslieť si opak. Ako som už spomínal, tak dôležitý je postoj k veci a pohľad na ňu. Človek ak chce, tak dokáže nájsť chybu aj na najdokonalejšej veci na svete. Niekomu môže prísť ako neprípustné cestovať s ťažkým batohom na chrbte a tlačiť sa niekde v preplnenom autobuse. Ďalší si nevie predstaviť spať v jednej izbe s 20 cudzími ľuďmi, ktorí sa nepoznajú. Netvrdím, že ja po tom priam prahnem, no vždy sa sústredím na to, prečo to robím. Snažím sa nájsť nejaký skrytý alebo hlbší význam a hneď je to o niečo jednoduchšie :-).
Nechal si sa niekedy na cestách oklamať podvodníkmi?
Toto sa pravidelne stáva najmä v krajinách, kde je jazyková bariéra. Mnohokrát nás určite niekto ošklbal a doteraz o tom ani nevieme. Mnoho obchodov alebo stánkov krížom krážom po celom svete nemá cenovky. Takže zistenie skutočnej ceny toho, čo som chcel kúpiť je podobná otázka, ako aj tá či je vo vesmíre ďalší život. Keď o tom neviem, tak ma to netankuje. Avšak z duše neznášam ak mi niekto do očí evidentne klame. Vtedy ide bokom slušnosť aj diplomacia a bránim si, čo je moje. Samozrejme s maximálnou opatrnosťou pretože netreba pokúšať a obzvlášť, keď som tisícky km od domova.
Ktoré zážitky boli pre teba najsilnejšie?
Milujem cestovanie a všetko, čo je s ním spojené. Avšak najsilnejšie zážitky sú pre mňa tie, o ktorých dlhodobo snívam. Nejedenkrát sa mi stalo, že som mal od šťastia slzy na krajíčku. Niekedy je to až také, že ani nechcem veriť vlastným očiam. Naposledy sa to stalo v Japonsku. Už dlho som sníval vidieť na vlastné oči horu Fuji. Z rôznych dokumentov a obrázkov na internete som ju mal dokonale zmapovanú. Keď sme sa však dopravili do mesta Kawaguchiko na ktoré Fuji vrhá každý deň svoj tieň, bol som ako v tranze. Nevedel som sa na ňu vynadívať a miestami som mal pocit akoby sledovala aj ona mňa :-).
Ktoré momenty boli zasa najťažšie?
Najťažšie momenty sú tie, ktoré sa mi v hlave spájajú s nejakou krivdou alebo nespravodlivosťou. To je, žiaľ, veľmi často v krajinách, ktoré ešte nie sú dosť rozvinuté. Veľakrát som tam videl, ako deti na ulici pracujú a je jedno či je deň alebo noc. Verím, že každý sme si strojcom vlastného šťastia, no pri tomto prípade to podľa mňa neplatí.
Je mi to nesmierne ľúto, keď vidím ako sa malé deti namiesto hry a zábavy na ulici predbiehajú v tom, ktoré zarobí čo najviac. Deti by sa mali zabávať, hrať a vzdelávať. Práca im neutečie, keď budú starší. No zrejme to nie je také jednoduché, ako by som chcel.
Ktorá kultúra ti bola najbližšia a ktorá najšialenejšia?
V každej kultúre sa nájde niečo čo ma zaujme, ale takisto aj niečo nad čím sa pozastavujem. Napríklad sa mi veľmi páčil život na Karibiku. Taká na oko pohodička, flákareň. Ako nám prezradil jeden Čech, ktorý tu prišiel pred dvadsiatimi rokmi na služobku a už sa nikdy nevrátil, tak on tu chce zostať tiež najmä kvôli tomuto spôsobu života. Ako sám povedal: „Slnko tu svieti celý rok, takže nezamrznem a potraviny rastú kdekoľvek na stromoch takže ani od hladu nezomriem.” Keď k tomu prirátam ešte aj tú krásnu prírodu, tak je to naozaj paráda. No neviem si predstaviť niečo vybavovať na úradoch. To je hotový blázninec.
Naša posledná zahraničná cesta bola po Japonsku. Vrátil som sa odtiaľ doslova a do písmena ohúrený. Jednak všetkým tým, čo sa nám tam podarilo zažiť. No prvenstvo je najmä v kultúre. Spôsob akým žijú Japonci som nevidel ešte asi nikde na svete. Absolútna pokora, prívetivosť a priateľstvo sú podľa mňa slová, ktoré sú synonymom pre túto krajinu.
Aké najzaujímavejšie jedlo si ochutnal?
Vždy, keď prídem do nejakej krajiny, tak sa snažím ochutnať domáce šmakoty. Niekedy si na nich naozaj veľmi pochutnám a niekedy ani nie a inokedy sú to naozaj zaujímavé pokrmy. Napríklad v Peru sme si objednali „Cuy” a o chvíľu pred nami ležalo pečené morské prasiatko. Na Taiwane sme skúsili, ako chutí polievka z hada ale aj hadiu krv (z nej som sa skoro povracal).
Taiwan má ešte jednu domácu lahôdku, ktorá stojí za zmienku. Je to jedlo, ktoré sa volá „Čou-tou-fu” v preklade to znamená “smradľavé tofu” a ten preklad je viac než doslovný. Keď sme vôňu toho jedla zacítili po prvýkrát tak sme mysleli, že sme pri nejakom páchnucom kanáli. Omyl. Bola to „vôňa” jedla. Avšak chuť je celkom iná a dnes si ho sami kúpime a radi si na ňom pochutnáme.
Cestuješ dlhodobo. Ako si financuješ svoje cestovanie?
Od začiatku som si svoje cesty platil z vlastného vrecka. Nemíňal som na víkendové opiáše, odpustil som si nakupovanie oblečenia a iných zbytočností a keď som mal nejaký sviatok, tak som najbližším povedal, že najviac ma poteší letenka alebo peniaze, za ktoré si kúpim nejaký výlet. To všetko platí ešte stále aj teraz. K tomu však pribudlo aj to, že na niektoré cesty ma pozvú a ja potom o nich napíšem nejaký článok na svoj blog.
A ako by som poradil čitateľom? Netreba to robiť s tým, že sa na tom „nabalím”. Treba ísť do toho s láskou a radosťou. Výsledky sa dostavia. Treba byť vytrvalý a trpezlivý.
Aká je konkurencia medzi cestovateľskými blogermi?
Som veľmi rád, že padla aj táto otázka. Myslím si, že veľa ľudí si pletie pojem konkurencia a nepriateľ. Podľa mňa je konkurencia niekto, od koho sa môžem učiť, niekto koho môžem požiadať o radu alebo pomoc. Takisto by to malo byť aj naopak.
Aby som však odpovedal na otázku, tak podľa mňa sú na Slovensku desiatky skvelých travel blogerov a vlogerov. Každý z nás má niečo jedinečné. Niečo, čo niekto druhý nemá a tým sa odlišuje. Niekto má „Shakespearovské” pero, niekto dychberúce fotografie. Ďalší má nadčasový dizajn webu, niekto premakané SEO. Alebo je niekto chladnokrvný vyznávač extrémnych športov v prírode atď., atď… Títo všetci sú aj moja konkurencia, pretože sa od nich môžem učiť aj ja.
Ak to však robí len preto, aby bol lepší ako iní, aby bol známy alebo upútal pozornosť tak to podľa mňa nemá cenu.
Čo ti blogovanie prinieslo?
Blogovanie mi toho zrejme dalo viac, ako si myslím. Prostredníctvom toho dokážem reprodukovať svoje poznatky, skúsenosti a pocity zo svojich ciest do väčšieho kruhu svojho okolia. Ľudia niekedy potrebujú tzv. nakopnutie. Určite aj pri cestovaní. Mnohí sa boja, majú predsudky alebo ich odrádza okolie. Snažím sa ich povzbudiť k tomu, aby nasledovali svoje sny. Ak si čo i len jeden človek, ktorý prečítal aspoň jeden môj článok alebo počul jednu prednášku povie: „Keď to dokázal on, tak určite aj ja”, budem to považovať za výhru.
Takisto mi blogovanie prinieslo odpoveď na to, či robím svoju prácu dobre. Každý to asi pozná, keď občas prídu tie myšlienky, v ktorých blúdia otázky typu: robím to dobre? mám pokračovať? stojí to za to? … Odpoveď na tieto otázky sa mi dostala viackrát. Mám vždy nesmiernu radosť, keď mi niekto napíše alebo povie, že sa mu moja práca páči. Vtedy mám doslovné delírium spokojnosti.
Na Slovensku boli už dva ročníky súťaže o najlepšieho blogera roka. Oboch ročníkov som sa zúčastnil aj ja v kategórii cestovanie. Ani si asi neviete predstaviť, akú nesmiernu radosť som mal, keď na oboch ročníkoch vyhlásili môj blog na prvom mieste. Možno si niekto bude myslieť, že preháňam, no pre mňa to bol taký pocit, ako keby som vo finále olympiády v ľadovom hokeji strelil víťazný gól v predĺžení.
Čo by si dnes spravil inak?
Asi nič. Všetko zlé je aj na niečo dobré. Urobil som aj veľa krokov, ktoré som neskôr oľutoval. Ak by som sa im vyhol, tak by som sa nemal z čoho ponaučiť a možno by som takú istú chybu urobil tak či tak, no možno v horšej situácii. Preto beriem na vedomie svoje zlé skúsenosti, nepopieram ich a snažím sa z nich naučiť čo najviac.
Aké máš plány do budúcna?
Momentálne žijeme s priateľkou Julkou na Taiwane. Plán je zostať tu ešte zhruba rok a potom sa uvidí. Dovtedy chceme cestovať po okolitých krajinách pretože je to viac než ideálna príležitosť preskúmať to tu :-).
Čo by si poradil ľuďom, ktorí zvažujú podobný životný štýl?
V prvom rade by asi mali vedieť, že môj život nie je len o cestovaní a popíjaní exotického nápoja na pláži s bielym pieskom. Takisto ako oni, tak aj ja musím zháňať peniaze, musím ráno vstať a ísť do obchodu, zaplatiť za bývanie, telefón, internet atď. Avšak, tieto „aktivity” sa dajú vykonávať aj na príjemnejších miestach, ako napríklad z rodičovského domu.
Každopádne, ak to chce niekto skúsiť, tak by sa mal do toho pustiť. Pretože ak to nikdy neurobí, tak nikdy nebude vedieť, či to pre neho naozaj je alebo nie.
A na záver, akú najhoršiu cestovateľskú radu si dostal?
„Ten pes nehryzie” 😀 😀 :-D.
