Stopovať sa len tak hocikto neodváži. Tento spôsob cestovania vám však ušetrí nemalé peniaze a už samotná cesta k vysnívanej destinácii sa stane obrovským dobrodružstvom. Vaši rodičia by boli asi radšej, keby ste tento rozhovor nečítali. Petra Hofereka, alias Hogyho, sme sa spýtali na jeho zážitky z cesty okolo sveta stopom.
Ako a kedy si začal so stopovaním po prvýkrát?
Všetko sa to začalo tým, že som si čítal blog jedného stopára o tom, čo zažil počas troch tyždňov stopom po Balkáne. Keď som sa pár dní na to dozvedel, že môj spolužiak 5 rokov do školy v Bratislave dochádzal z Prešova stopom, mal som obrovskú chuť to skúsiť aj ja .
Prvý pokus dostopovať zo školy domov nedopadol úspešne. Po dvoch hodinách čakania na Zlatých pieskoch mi nik nezastavil a tak som to vzdal. Druhý pokus bol hneď po skončení školy. S partiou kamarátov som sa vybral stopom do Paríža. Opäť sa dá považovať za neúspech, že sme tam nedorazili, ale za to sme sa dostali do Švédska. 😀 Tá priateľskosť ľudí, úžasné zážitky a ľahkosť bytia ma úplne pohltili. Tiež bolo skvelé, že dvojtýždňový výlet ma stál asi 20 – 30 €.
Dáva ti stopovanie aj niečo viac než ušetrené peniaze pri cestovaní?
Stopovanie je podľa mňa v prvom rade o kontakte s ľuďmi. Nadväzujem nové známosti, dozvedám sa veľmi veľa o živote v navštívenej krajine a dostávam odporúčania na zaujímavé miesta. Z dlhodobého hľadiska mi stopovanie dalo ohromne veľa, lebo som vďaka tomu získal väčšie sebavedomie a stal som sa optimistom. Vďaka stopovaniu je už samotná doprava do cieľovej destinácie obrovským zážitkom – určite lepšie, ako sa nudiť v preplnenom autobuse, či vlaku. A keď človek nemá presne nalinkovaný program, tak môže súhlasiť s rôznymi pozvaniami od šoférov a zažiť to, čo bežný turista nikdy nezažije. Napísal som aj článok o tom, čo mi dalo cestovanie stopom.
Na čom všetkom si sa zviezol?
Skoro na všetkom, čo sa dá stopnúť. 🙂
- Osobné autá (od rozpadnutých, až po tie luxusné ako Jaguár či Porsche),
- nákladné autá (rôznych rozmerov, vrátane 52,5 metrových road trainov v Austrálii),
- autobusy (samozrejme zadarmo),
- motorky (niekedy sme sedeli traja na jednej motorke a aj s mojím veľkým batohom),
- bicykle (sedel som na nosiči s batohom na chrbte),
- lode,
- rôzne ziveratami ťahané povozy
- a rôzne neidentifikovateľné vozítka, keď je len motor pripojený o dosku s kolieskami. 🙂
Veľmi často sa mi hlavne v Ázii stávalo, že som sa viezol na vlečke, či streche dopravných prostriedkov. V daždi to niekedy nie je celkom príjemné…:D
Čo všetko by mal človek pred prvým stopovaním vedieť?
Ak chceš niekoho stopnúť, najdôležitejšie je mať na tvári úsmev. Však kto by ti zastavil, keď sa mračíš. Musíš si nájsť miesto, kde môže šofér bezpečne zastaviť a kde ťa bude dobre vidno. S tým súvisí aj svetlé oblečenie, či osvetlenie, keď sa stmieva.
Necíť sa previnilo, že jazdíš bezplatne. Samozrejme, ak chceš, môžeš soférovi zaplatiť, ale aj tak to väčšina nepríjme. 😀 Nestopuj len pre to, aby si sa dostal niekde zadarmo, ale preto, aby si stretol super ľudí. Stopovanie podľa mňa nie je využívanie iných, ako mi to tvrdia tí, čo to nikdy neskúsili. Ty predsa poskytuješ protihodnotu napríklad tým, že sa šofér môže s tebou rozprávať. Niečo nové sa dozvie, cesta zrazu nie je tak nudná, ako keby šiel sám a hlavne je to pre neho aj bezpečnejšie (nezaspí a dokonca aj trochu spomalí). Výsledkom je to, že mi šoféri vravia, že by boli radi, keby bolo viac stopárov na cestách a dávajú mi na seba kontakt a dohadujeme sa, kedy sa opäť chystajú niekam ísť a že pôjdeme opäť spolu.
Keď chceš cestovať na dlhé vzdialenosti, musíš si dávať pozor, aby si sa nenechal odviezť do veľkého mesta, ktoré je cestou, lebo kým sa odtiaľ dostaneš niekam na výpadovku, tak stráviš veľmi veľa času. Základ je ostávať na benzínkach, alebo na hlavných cestách, kde máš dobré miesto na stopovanie. Pri stopovaní na dlhé vzdialenosti sa oplatí robiť si aj stopárske tabuľky. Hoci väčšina stopárov ich píše fixkami na kartón, ja používam voskovky a píšem na výkresy, ktoré mám založené v euroobale. Môžem tak stopovať aj v daždi a používať tú istú tabuľku mnohokrát bez toho, že by sa ničila.
Na Slovensku stačí napísať dvojpísmenkovú značku mesta (rovnakú, aká je použitá na EČV) a rovnaká taktika funguje aj v mnohých iných krajinách Európy. Ak idem z Bratislavy do Lipt. Mikuláša, najskôr ukazujem tabuľku ZA, kam mieri mnoho šoférov, v Žiline vytiahnem tabuľku RK (Ružomberok) a až potom ukážem svoju skutočnú cieľovú destináciu LM.
Viacej rád je popísaných v článku Prečo a ako stopovať.
Stopuješ aj v noci?
Áno, pokiaľ sa chcem niekam rýchlo dostať a je dostatočná premávka, aby to dávalo zmyse. Hlavne treba byť na osvetlenom mieste. Pokiaľ je to možné, v noci je najlepšie čakať na benzínkach a oslovovať šoférov priamo.
Ktorá krajina bola najlepšia a najťažšia na stopovanie?
Asi v každej krajine som zažíval dni, kedy to šlo super a potom aj také, kedy to šlo horšie. Ale asi úplne najlepšie to bolo na Borneu. Výborné bolo aj Gruzínsko, Arménsko a Kazachstan. Najťažsie to bolo asi v Kambodži a Laose. Jednak nieto veľa dopravných prostriedkov a jazyková bariéra, plus vysoké ceny, ktoré miestny od cudzincov očakávajú robí zo stopovania v týchto končinách menej príjemnú skúsenosť.
Najbizarnejšie zážitky?
Zmokol som v púšti Taklamakan a keď som už nemal žiadne peniaze, našiel som 301 čínskych jüanov.
V Kambodži som sa ocitol na týždeň trvajúcom budhistickom pohrebe, na čo som prišiel, až pred odchodom a to som tam bol celý deň. Vôbec som nechápal, čo sa deje, prečo sa stále modlia a všetko je biele.
V Kazachstane som sa stal stedobodom pozornosti na veľkej moslimskej svadbe a jeden miestny mi furt vytrhoval chlpy z brady, že to je pre šťastie svadobčanov… 🙂
Dosť zaujímavý zážitok bol aj to, že šoféra kamiónu v Bulharsku za volantom vystriedala moja spolucestujúca bez vodičáku na kamión. A potom aj v Turecku ju hneď ďalší kamionista nechal šoférovať cca 100 km.
Najdlhšie čakanie na auto?
Rekordne dlhé čakania sme mali uprostred Austrálie. Jedným z dôvodov bol aj fakt, že sme tam boli na Vianoce a tak bola premávka prakticky nulová. Jedno auto za hodinu, aj to plné… nakoniec sme na benzínke odchytili šoféra obrovského 52,5 metrového road train a odviezli sa s ním vyše 1000 kilometrov na predmestie Adelaide.
Dostal si sa stopovaním do nejakých zložitých situácií?
Napríklad v západnej Číne, keď som stopoval pri dokonalej jazykovej bariére.. jeden šofér ma doviezol aj do akéhosi zakázaného miesta v púšti Taklamakan, za čo ma chcela polícia zavrieť. Po dlhšom vysvetľovaní sa mi podarilo vyviaznuť bez následkov… 🙂
Podobné to bolo v Náhornom Karabachu, kde sme navštívili zakázané zbombardované mesto Agdam. Polícia zisťovala, čo sme robili v tej oblasti a po prevoze na policajnú stanicu nám kontrolovali fotoaparáty. Naštastie sme cestou tam stihli vymeniť pamäťovú kartu a tak videli len fotky z úplne iných miest.
Je podľa teba stopovanie bezpečné?
Napriek tomu, že som prestopoval vyše 120 000 kilometrov bez zlej skúsenosti, uvedomujem si, že stopovanie je risk. Najväčšie nebezpečenstvo spočíva v tom, že netuším, aké jazdecké schopnosti má šofér, ktorý mi práve zastal. Na ceste sa vždy niečo môže stať a keby bol aj dobrý šofér, nehodu môže zaviniť niekto iný. Samozrejme do úvahy pripadá aj nebezpečenstvo, že by ma mohol chcieť okradnúť, či nebodaj čosi horšie. Preto vždy skôr, ako nasadnem do auta, prehodím pár slov s vodičom, z čoho sa snažím posúdiť čo je to za človeka. Keď mám z neho dobrý pocit nasadnem a ideme. Zatiaľ sa mi asi len raz stalo, že som z niekoho nemal dobrý pocit a tak som ho poslal preč bez toho, aby som nastúpil… možno to bol dobrý človek, neviem. 🙂
Mnoho cestovateľov má doma vystresovaných rodičov. Ako tvoje dobrodružstvá znášali vaši? Máš nejaké triky ako ukľudniť rodičov? 🙂
No moji samozrejme neboli výnimkou, ale držali sa. Vždy som hovoril len o tých príjemných zážitkoch a akékoľvek komplikácie som si nechával pre seba. Najdôležitejšie bolo, aby tá časť rodiny, ktorá robí pre všetko paniku, mala čo najmenej informácii. Takže babka napríklad dlho nevedela, že som dakam vycestoval a už vôbec nie, že som šiel stopom.
Ako riešiš hygienu na cestách?
Aspoň raz za mesiac sa snažím niekde osprchovať. Žartujem. 😀 Keďže v mnohých krajinách, kde som cestoval sa človek prakticky 24 hodín denne potí, skôr ako idem spať sa vždy poumývam – inak by mi strašne smrdel spacák. Obyčajne sa dá umyť napríklad na toalete benzínky. V Ázii sa používajú prevažne „turecké“ záchody, ktoré sú na toto veľmi dobré, pretože na pravej strane je obyčajne vodovodný kohútik. Túto vodu používajú miestni na umytie zadku po potrebe (nepoužívajú toaletný papier). Ja na seba vylejem vedierko studenej vody priamo v kabínke záchodu a pot je preč. Niekedy bývajú pri toaletách sudy s dažďovou vodou. Ani tou nepohrdnem. Keď spím v prírode, snažím sa nájsť si také miesto na postavenie stanu, aby bol na blízku potok. Ak nie je, tak sa dokážem v pohode poumývať aj vodou z flaše, čo mám so sebou. Časom som sa naučil kompletne umyť jedným litrom vody. Okrem toho som sa často sprchoval u miestnych doma, či v obchodoch, pretože v juhovýchodnej Ázii sa dá umyť skoro všade. Len sa treba miestnych popýtať. 🙂
Vždy, keď mám príležitosť, tak si aj periem. Cez noc mi prádlo obschne a ak nie, tak ho povesím na batoh a cez deň sa vysuší. Snažím sa vyzerať čisto, aby si šoféri nemysleli, že stopári sú prasatá.
Celá moja hygienická výbava je len zubná kefka s pastou a malá nádobka na šampón, ktorú si priebežne dopĺňam, keď mám možnosť. O hygiene počas ciest som sa rozpísal v článku Ako riešim hygienu na cestách.
Koľko ťa v priemere stál mesiac na ceste? Ako veľmi si sa musel obmedzovať?
Mesačné náklady boli veľmi rôzne v závislosti od navštívenej krajiny. Napríklad mesiac v Iráne ma stál 50 eur, ale mesiac v Indonézii aj takmer 200 eur. Napríklad za prvý polrok som za ubytovanie minul dokopy 2,5 eur aj to len kvôli tomu, že v Gruzínsku sme potrebovali niekde vysušiť veci, keď spolucestujúcu počas brodenia stiahla ľadovcová rieka. Bežne som spával v stane, alebo u miestnych ľudí zadarmo. Tí ma často aj nakŕmili a ešte mi aj nabalili jedlo na cestu. Stravoval som sa na rovnakých miestach, ako miestni. Buď som si jedlo kúpil na trhu, alebo v malých jedálničkach, ktoré vyzerajú tak, že žena si pred domom rozloží stolíky a stoličky a na pulte má položené hrnce s tým, čo navarila. Cena je bežne 1-2 $ a človek sa naozaj chutne naje.
Všetky náklady, aké som mal na svojej 14 mesačnej ceste som spísal do jedného dokumentu a rozdelil podľa kategórii. Sú tam zahrnuté aj všetky náklady, ktoré som zaplatil pred cestou, ako sú očkovania, poistenia, či nákup batohu, foťáku, spacáku,… Ako vidno, netreba byť bohatý, aby si mohol človek užiť dlhodobé cestovanie. Nemal som pocit, že by som sa obmedzoval na cestách, hoci to tak môže znieť. Ale spávanie v hoteloch je podľa mňa nuda a vôbec ma to neláka. Atrakcie, ako je napríklad potápanie na Veľkom bariérovom útese v Austrálii, či návšteva niektorých zaujímavých miest som si zase doprial.
Akým spôsobom prechádzaš cez hranice? A ako riešiš víza, keď si priamo na ceste?
Cez hranice prechádzam obyčajne stopom. Podarilo sa mi aj niečo takmer nemožné a to prestopovať z Číny do Kirgizstanu cez 150 kilometrovú zónu nikoho. Šiel som stopom aj napriek tomu, že som mal zaplatenú letenku, ktorú ma prinútili kúpiť, aby som dostal čínske víza.
Víza, ak sa nedajú získať na hranici, tak si ich zaobstarám na ambasáde v krajine kde sa práve nachádzam. Keďže nezvyknem moc plánovať dopredu, tak víza riešim na poslednú chvíľu. Napríklad iránske víza som získal v Arménsku, čínske v Laose, mjanmarské v Kambodži, kazaššké v Kirgizsku, ruské v Kazachstane.
Očkovania a poistenie nie sú malé výdavky, ale určite sa zídu. Ako si to riešil ty?
Pred odchodom som sa nechal zaočkovať proti žltačke, žltej zimnici a brušnému týfusu. Tiež som si pre istotou nechal pichnúť aj tetanovku, hoc ešte mala byť účinná. Nevedel som totiž, ako dlho budem cestovať.
Mal som uzatvorené ročné cestovné poistenie, lebo človek nikdy nevie, čo sa môže stať. Ale musel som ho mať aj preto, lebo inak by som nezískal niektoré víza a tiež, aby som nemusel platiť zdravotné poistenie na Slovensku, keď som dlhodobo vycestovaný.
Stopovanie je „low budget“ forma cestovania. Pri dlhších cestách by si ale mal mať nejakú výbavu. Do čoho jednoducho musíš investovať? Aká veľká bola tvoja batožina?
Základ je podľa mňa dobrý batoh. K stopovaniu sa veľmi oplatí mať so sebou aj stan, pretože aspoň môžem spávať priamo pri diaľniciach blízko benzínok a nestrácať čas zachádzaním do miest. Určite treba investovať do dobrého spacáku a karimatky. Okrem tohto už na ostatných veciach až tak nezáleží. Menej je viac. Ja som zo začiatku vláčil na chrbte 19 kg vecí (bez vody a jedla) a postupne som zisťoval, čo všetko nosím zbytočne. Asi 5 kg vecí z mojej výbavy zmizlo a tak som ku koncu cestoval len so 14 kg vecí (z toho batoh + stan + spacák + karimatka dokopy vážili 7 kg, 2 kg notebook a len 5 kg ostaných vecí vrátane suvenírov).
Čo teraz so životom?
V Austrálii som si našiel priateľku Elisabeth (Rakúšanku) a teraz na jar sme začali začať stavať dom v Rakúsku. okrem toho som koncom minulého roku napísal knižku s cestovateľským know-how „Okolo sveta s palcom hore“, ktorá sa dočkala veľmi priaznivého ohlasu. Dnes sa už dá kúpiť v kníhkupectvách na celom Slovensku a čoskoro sa bude predávať v šiestich jazykových verziách. Občas ma zavolajú niekde porozprávať zážitky z ciest a snažím sa nájsť spôsob, ako by som mohol opäť s priateľkou čosi pocestovať. Najviac nás to ťahá do Južnej Ameriky. Plánujem napísať aj cestopis o celej absolvovanej 14-mesačnej ceste stopom. Založil som vydavateľstvo Elist, ktoré mi umožňuje pracovať z akéhokoľvek miesta, kde mám pripojenie na internet. Dúfam, že sa mi podarí pretaviť svoju súčasnú prácu (12 a viac hodín denne) do pasívneho príjmu, ktorý by mi opäť umožnil podobné nízkonákladové cestovanie.
