K životu jej stačí jeden batoh: Rozhovor s Ivanou Grešlíkovou

Ivana Grešlíková je novodobá nomádka. Pred tromi rokmi zbalila celý svoj život do jedného ruksaka a vyrazila na cesty. O svojich dobrodružstvách píše na blogu Nomad is Beautiful a na slovenskom blogu ivanagreslikova.com. My sme sa s ňou porozprávali o tom, aké je to cestovať okolo sveta, pracovať online a zároveň pomáhať lokálnym komunitám.

Čo ťa viedlo k rozhodnutiu zmeniť svoj život a stať sa nomádkou?

Začalo to ešte na výške, kedy som chcela cestovať, žiť niekde pol roka, prekladať a presunúť sa zase inde. A skončilo to tým, že sme s priateľom prestali fajčiť a za našetrené peniaze sme sa rozhodli žiť na cestách a živiť sa tým, čo nás baví, teda písaním a fotografiou.

Ako vyzerala tvoja príprava pred tvojou prvou cestou?

Minimalizovala som všetky možné výdavky. Pre mňa je nakupovanie nočnou morou, takže som veľmi netrpela, že neminiem polovicu výplaty na nové topánky a ďalšie štyri tričká, ktoré skončia vzadu v skrini.

Skôr som si odriekala veci, ktoré som fakt nepotrebovala, ako kaviarne, nevyužitý kredit na mobile, predražený mesačný lístok na mestskú dopravu… Začali sme si variť viac sami, obmedzili radikálne alkohol a pozývali si kamarátov k nám domov, kde sme si spolu varili a robili párty na balkóne.

Vedeli sme od začiatku, že si chceme založiť blog, ktorý by nás živil a tak sme začali asi rok pred cestou čítať rôzne e-booky o tom, ako s blogom začať, aké je to cestovať dlhodobo a ako sa na cestách ako pár nezblázniť. Pol roka pred odletom sme začali darovať a predávať všetko, čo sme mali.

To bola vlastne súčasť plánu. Odbremeniť sa od všetkého balastu, s ktorým sme dovtedy žili. Reálne i v prenesenom slova zmysle.

Ivana a Gianni kayaking na Laose
Ivana cestuje s priateľom Giannim. Fotka z kayaku na rieke Nam Song v Laose.

Čo nosíš v ruksaku teraz?

Cestujem s 32 L ruksakom, ktorý si beriem so sebou vždy na palubu lietadla alebo si ho strčím pod nohy v autobuse alebo vo vlaku. Začala som so 7,5 kg, ale pridala som si tam monopod, pár diskov navyše na ukladanie fotiek a videí a tenisky, takže so sebou nosím okolo 10 kíl.

Viac než polovica je elektronika a káble. Oblečenia je pomenej. Pár vecí na trekking, niečo slušnejšie, aby som mohla medzi ľudí a multifunkčný sarong. Mám so sebou pár liekov a minimálnu kozmetiku, keďže si veci kupujem často priamo na mieste.

Aký je tvoj cestovateľský štýl?

Veľmi pomalý. Snažím sa žiť na jednom mieste minimálne jeden mesiac a viac, ak mi to víza dovolia. Vyhovuje mi, keď som niekde dlhšie. Je to aj jediná možnosť, ako aspoň trochu spoznať kraj a ľudí, ktorí v ňom žijú, odpozorovať ich zvyky, zúčastniť sa napríklad aj rituálov a ochutnať jedlo tam, kde ho jedia miestni. To sa pri rýchlych presunoch z miesta na miesto podarí málokedy.

Akým spôsobom si zarábaš na svoje cestovanie?

Prvé dva roky sme žili z našetreného, teraz ma živí anglický blog NomadIsBeautiful.com, kde si zarábame prostredníctvom reklamy a affiliate programov a nedávno som začala aj s písaním článkov z ciest pre online magazíny na Slovensku a UK.

Ako dlho už cestuješ a ktoré krajiny si zatiaľ stihla navštíviť?

Žijem mimo Slovenska už 10 rokov, nomádim „na plný úväzok” od októbra 2013. Ak mám počítať len tie krajiny, ktoré som navštívila počas svojho nomádskeho života, tak to bolo Thajsko, Laos, Vietnam, Filipíny, Borneo, Barma, Bali, Kambodža, Taiwan, Fínsko, Grécko, Španielsko, Portugalsko, Nemecko, Taliansko, Slovinsko a Francúzsko.

Pred tým som cestovala aj do iných európskych krajín a Maroka.

Ivana s hosťujúcou rodinou na Bali
S hosťujúcou rodinou na Bali.

Nedávno som čítala tvoj blog o dobrovoľníctve na cestách. Akými spôsobmi pomáhaš lokálnym komunitám?

Snažím sa im pomáhať priamo, napríklad tak, že si u nich nakúpim jedlo, zaplatím nocľah, miestneho sprievodcu, idem na ich predstavenie, rozprávam sa s nimi o tom, čo potrebujú.

Ak je možnosť niekomu pomôcť aj inak ako finančne, rada sa zapojím. Ako napríklad do projektu Big Brother Mouse v Laose, kde sa dá pomôcť miestnym zlepšiť v angličtine v komunitnom centre. Zapojila som sa aj do iniciatívy nadácie Bring the Elephant Home, kde sme tri dni spolu s 26 deťmi z Bangkoku vysádzali v thajskej džungli stromy, robili prírodnú protipožiarnu ochranu, stavali vodné nádrže pre slony a monitorovali zvieratá i pytliakov v divokej džungli pomocou skrytých kamier.

Neskôr o týchto komunitách a projektoch hovorím známym, ktorí sa tam chystajú a ktorí môžu takisto prispieť, píšem o tom na blogoch a verím, že sa aj ostatní cestovatelia nechajú inšpirovať.

Ivana v záchrannom centre na Koh Lante
V záchrannom centre na Koh Lante.

Napísala si aj blog o zneužívaní slonov v Thajsku ako atrakcie pre turistov. Stretla si sa s podobnými prípadmi aj v iných krajinách?

Áno, stretla, v Laose, Vietname, aj Kambodži. Tam vidíš turistické jazdy na slonoch často. Vyhnúť by sme sa mali všetkým atrakciám, ktoré sa nám na prvý pohľad nepozdávajú a kde robia zvieratá neprirodzené výkony, napr. opice, delfíny alebo medvede, ktoré tancujú, hrajú na hudobné nástroje alebo slony, ktoré hrajú futbal.

Odpustiť by sme si mali aj návštevu tigrích chrámov a selfíčka so šelmami a mláďatami delfínov alebo korytnačiek. No a takisto je lepšie vynechať aj cibetkovú kávu, za výrobou ktorej je viac utrpenia, ako si vieme predstaviť.

Ktorá kultúra ti bola najbližšia a ktorá najvzdialenejšia?

Hmm, to je ťažké vybrať si len jednu… Je mi blízka nátura Ukrajincov, páči sa mi divokosť Rumunov a drsnosť Portugalcov. Najvzdialenejšia mi je asi kultúra Vietnamcov a Taiwančanov, kde má žena iné postavenie ako muž a pocítiš to v týchto krajinách aj ako zahraničná cestovateľka.

Ako vyzerá tvoj „bucket list“?

Nedržím sa striktne žiadneho zoznamu. Skôr cestujem za teplom, do menej známych destinácií a tam, kde sú silné komunity digitálnych nomádov, lebo sa od nich učím veľa nového. Ale jasné, mám miesta, ktoré by som chcela vidieť viac, než tie ostatné, napríklad Tuvu, Irán, Bangladéš a Sícíliu.

Základná škola Chiang Mai Thajsko
Návšteva na základnej škole v Chiang Mai.

Nechala si sa na cestách oklamať podvodníkmi?

Och, niekoľkokrát! Na niektoré veci si už viem dať pozor, ako napríklad na vypnutý tachometer v taxíkoch a to, keď ti pán, ktorý sa na ulici objaví pred tebou ani nevieš odkiaľ a tvrdí, že tam, kam ideš, je zatvorené a ponúkne sa, že ťa odvezie niekde inde.

Ale niekedy ťa miestni „dostanú” ani nevieš ako. Napríklad v Laose nás loď priviezla do prístavu asi 10 km od mesta, kde sme si pôvodne kúpili lístok a zaplatiť drahý odvoz preplneným autom bola jediná možnosť, ako sa do mesta po dvoch dňoch na lodi dostať. Dvojité ceny pre miestnych a turistov sú bežne a občas mi trvá deň-dva než na to prídem. Ale to patrí ku „kultúre” okrádania turistov.

Áziu má mnoho ľudí zafixovanú s chorobami, špinou a chudobou. Čo odpovedáš ľuďom, ktorí sa ťa pýtajú, či si si už „odtiaľ niečo doniesla“?

Zasmejem sa a keď si odo mňa hneď neodsadnú, tak sa im snažím vysvetliť, že zaočkovať sa proti všetkým pliagam sveta sa nedá a že veľa ázijských krajín je vyspelých. Potom im spomeniem kliešte v slovenských lesoch a zmenia tému.

Ktoré miesto alebo krajinu si si zamilovala najviac?

Z Ázie Filipíny a z Európy Portugalsko. Tam si dokážem predstaviť, že by som sa usadila na dlhšie, aj na pol roka.

Tvoj doteraz najsilnejší zážitok?

Stretnutie s dievčatkom Diane na Filipínach. Bola podvyživená, mala päť rokov a ešte nerozprávala, a každý deň chodila s mamou do práce – malého bistra. Práve vďaka nej som poprvýkrát uvidela chudobu, ktorá bola v ostrom kontraste s filipínskou radosťou zo života. Je to dlhší príbeh, viac si môžete prečítať v tomto článku.

A naopak najťažší?

Asi cestovanie s bronchitídou po Barme v období, kedy sa tam pálili lesy a kde som sa priotrávila na narodeniny v reštaurácii. Tú krajinu si pamätám len cez dym z ohňa a rúško, bez ktorého som sa tam nepohla dva týždne.

Aké najzaujímavejšie jedlo si ochutnala?

Vyprážanú priadku morušovú v Bangkoku. To bolo zo zvedavosti počas prvej cesty do Ázie. Po mesiaci na Taiwane, kde visia na hákoch a plávajú v čiernych omáčkach na trhoch všetky časti zvierat a kde som videla krájať semenníky korytnačky ako najväčšiu špecialitu trhu, ma prešla chuť ochutnávať čokoľvek, čo malo predtým oči.

Mám ale veľmi rada ovocie v juhovýchodnej Ázii, napríklad durian, ktorý má špecifickú konzistenciu a ešte originálnejšiu vôňu.

Púšť Merzouga Maroko
Na púšti Merzouga v Maroku.

Má dlhodobé cestovanie vôbec nejaké nevýhody?

Určite má. Človek si musí zvyknúť na to, že mu starí priatelia pomaly, ale isto zmiznú zo života. Na druhej strane, na cestách prichádzajú noví.

Ďalšia veľká výzva je ustáť si svoj životný a pracovný štýl pred známymi, rodinou a spoločnosťou. Čím dlhšie človek cestuje, tým môže byť pre tých, ktorí majú stabilnejší život, „podozrivejší“. Nechápu, ako je to možné byť na cestách tak dlho bez stáleho bydliska a „poriadneho“ zamesntania. Ja však pracujem aj 10 hodín denne na to, aby som si mohla zaplatiť ďalšiu cestu. Ale teším sa z toho, čo robím a nemenila by som za nič na svete.

Aké máš plány do budúcna?

Pokračovať v cestovaní a zlepšiť sa v tom, čo robím.

Akú najhoršiu cestovateľskú radu si doposiaľ dostala?

Dať sa zaočkovať proti besnote. Mala som krátko pred cestou do Laosu a lekár, ktorého som stretla v Thajsku mi poradil, aby som si dala urobiť vakcíny. Vystrašila som sa, zaočkovala a dostala z toho kožnú alergiu a točenie hlavy tak na dva týždne. Najväčší vtip bol v tom, že keď som do toho Laosu prišla, psy tam spali na uliciach celý deň, nepohli ani uchom, keď som šla okolo.

  • Komentáre

Leave a Reply

avatar
  Subscribe  
Notify of
  • Podobné články
0
Cestovanie Zaujímavosti

Slovák má cestu okolo sveta na bicykli za sebou

0
Balkán Mestá Novinky Srbsko Tip na výlet

Belehrad, temperament Balkánu a štýl západu

0
Rozhovory Slovensko

Prepadla severským krajinám, kde loví polárnu žiaru – rozhovor s Polar girl Danielou

Navigácia

Magazíny