Vierka je mladá slovenka, ktorej vášňou je cestovanie do menej komerčných destinácii, ktoré nie sú plné turizmu. Dokazuje ľuďom, že cestovať sa dá aj bez veľkých výdavkov s malým ruksakom na chrbte. Okrem nôh je jej dobrým parťákom bicykel, ktorý ju často sprevádza na jej túlačkách svetom.
Kedy si sa rozhodla, že cestovanie bude to, čomu sa budeš venovať vo svojom voľnom čase?
K cestovaniu k ako takému som bola vedená už odmalička, kedy som s rodičmi absolvovala rôzne výlety do okolitých krajín ako Poľsko, Rakúsko, či Česko. Už vtedy sa mi páčilo objavovať nové miesta. Neskôr sme celá rodina absolvovali organizované výlety na Kubu, do Turecka či NY, kedy som takýmto spôsobom získala prvý kontakt s úplne odlišnou kultúrou. Myslím, že práve tieto zážitky vo mne vybudovali potrebu cestovať a neustále objavovať nové miesta. Po vysokej škole som už ale nechcela využívať cestovku. Uvedomila som si, že to najkrajšie na cestovaní je práve kontakt s miestnymi ľuďmi a sloboda, kedy si sama určujem, kam sa vyberiem a ako dlho na danom mieste ostanem. A keďže najradšej navštevujem miesta, ktoré nespomína tripadvisor, či každý turistický bedeker, neviem si ani predstaviť, že by to s cestovkou bolo možné. Hovorí sa, že „Svet je kniha a tí, ktorí necestujú, čítajú iba jednu stranu“. S týmto výrokom sa plne stotožňujem a myslím si, že cestovanie je najlepší učiteľ.
Často cestuješ aj s bicyklom. Aké sú podľa teba výhody cestovania na bajku?
Cestovanie na bajku nie je pre každého. Každý by si to však mal vyskúšať napríklad krátkym dvoj – troj dňovým výletom po okolitých dedinkách, alebo skúsiť aj dlhší výlet po Slovensku, pripadne k našim najbližším zahraničným susedom a potom zhodnotiť či by do toho šiel. Cestovanie na bajku je iné, zažívaš krajinu z prvej ruky. Vieš ako je vonku, či teplo alebo zima, či fúka alebo nie, cítiš vôňu krajiny, vieš po akej ceste ideš. Skrátka oveľa viac si z krajiny pamätáš. Toto všetko v aute absentuje. Krajinu, po ktorej takto cestuješ si oveľa viac vážiš a pamätáš.
Tento spôsob cestovania prináša aj priamy kontakt s ľuďmi, ktorých stretávaš, môžeš sa im pozdraviť zakývať. V aute máš medzi tým bariéru. Niekto by možno namietal, že ten pravý zážitok získaš chodením pešo. No na bajku dokážeš prejsť oveľa väčšie vzdialenosti a taktiež vieš zastaviť kde chceš. V súčasnej dobe, kedy sa rozvíja tzv. backpacking keď si dáš do brašne pod sedlo a na riaditka všetko čo potrebuješ pričom to vieš dať na hocijaký bajk, môžeš blúdiť aj lesmi, cestami či po hocijakom poli. Ak nie si na prespávanie kade tade pri ceste či v lese, môžeš si kúpiť ubytovanie, ráno si dáš raňajky a môžeš šľapať ďalších 100 km. Možno sa to niekomu bude zdať veľa, no po par dňoch človek zistí, že spraviť 100 a viac km za celý deň, je v podstate hračka.
Albánsko patrí medzi turistami menej navštevované krajiny. Aké boli tvoje skúsenosti s cestovaním po Albánsku?
Pred svojou cestou do Albánska som si z rôznych strán stihla vypočuť množstvo obáv o tom, aká je to nebezpečná krajina, v ktorej stále úraduje mafia, že sú tam tragické cesty a podobne. Mnoho ľudí má o tomto mieste ešte stále skreslenú predstavu, pozostávajúcu z neaktuálnych, či médiami nafúknutých informácii. Albánsko je v skutočnosti veľmi krásna krajina s nádhernou prírodou a veľmi priateľskými ľuďmi. Častokrát som sa tu cítila ešte bezpečnejšie ako na Slovensku. Aj keď v súčasnosti nepatrí medzi najnavštevovanejšie európske krajiny, myslím si, že sa to užo niekoľko rokov postupne mení. Každým rokom sa totiž táto krajina otvára turizmu stále viac, a to predovšetkým na juhu, kde hotelové komplexy vznikajú ako huby po daždi. Preto si myslím, že kto chce ešte vidieť autentické Albánsko, mal by sem vycestovať čím skôr.
Predovšetkým milovníci prírody si tu určite prídu na svoje, keďže tu môžu zažiť nádhernú turistiku nielen v pohorí Prokletje, ale aj v pohorí Delvinë, okúpať sa v prírodných kúpeľoch v blízkosti mesta Përmet, či zažiť kúsok histórie v mestách Gjirokastër a Berat. Ale aby som len nechválila aj tu sa nájdu negatíva s ktorými treba pri návšteve rátať. Tým je najmä všadeprítomný neporiadok na ktorý som si nevedela a ani nechcela zvyknúť. Nájsť niekde odpadkový kôš bolo skutočné umenie. Rovnako ak chce niekto využiť auto, mal by sa pripraviť na to, že jazda sa tu riadi nie dopravnými značkami ale skôr intuíciou. A nezabudnúť trúbiť najlepšie vždy a všade. Albánci totiž častokrát trúbenie využívajú namiesto smeroviek, alebo len ním naznačujú „pozor som tu idem ťa obehnúť“. Taktiež si treba zvyknúť na obrovské množstvo túlavých psov. Nie sú vôbec agresívne, no ak niekto plánuje zakempiť na pláži, nemusí byť najpríjemnejšie sa zobúdzať na štekot desať člennej svorky. 😀 To je však ale problém celého Balkánu.
Prečo práve menej komerčné destinácie?
Myslím si, že práve v takýchto destináciách zažije cestovateľ najintenzívnejšie zážitky. Menší počet turistov umožňuje bližší kontakt nielen s miestnou kultúrou, tradíciami, ale aj s domácimi ľuďmi. Mám pocit, že ľudia v krajinách, ktoré odolávajú masovému tlaku turizmu sú milší a menej „pokazení“. Ako príklad môžem opäť použiť vyššie spomenuté Albánsko. Raz v noci sme dorazili na nejakú miestnu pláž, kde okrem jedného prázdneho plážového baru nebolo vôbec nič. Keď sme zbadali prázdne lehátka poukladané pár metrov od terasy baru, opýtali sme sa majiteľa, či na nich môžeme prespať. Ten nielenže s tým nemal problém, ale nám celú terasu vypratal, lehátka poukladal, zo stolov postavil protivetrové zábrany a ešte nám chcel aj doniesť vlastné spacáky. Neskôr nám priniesol aj domácu rakiju. A to všetko len tak. 🙂 Neviem si predstaviť, že by sa mi niečo také stalo v turistickejších krajinách. Aj keď samozrejme nechcem generalizovať, vždy je to o ľuďoch samotných.
Skúšala si už niekedy sólo cestovanie?
Ešte som nepodnikala žiadnu sólo cestu, no ako sa hovorí, nikdy nehovor nikdy. 🙂
