O odvahe, otvorenej mysli a výbornom jedle. Rozhovor so Street Food Hunters

Petra a Tomáš Kubušovci milujú cestovanie a dobré pouličné jedlo. Vo svojom blogu Street Food Hunters tieto svoje vášne spojili a čitateľom predstavujú nielen zaujímavé destinácie, ale aj lokálne gastronomické poklady, ktoré niekedy objavia v nenápadných uličkách okolo sveta.

Pamätáte si svoj prvý streetfood, ktorý ste v zahraničí ochutnali?

P: Keď si rekapitulujem svoje cesty s rodičmi, väčšinu jedla na dovolenky sme si nosili z domu. Bol za tým najmä strach z nepoznaného, ale aj obmedzený rozpočet. Moja prvá spomienka na lokálne jedlo je spojená s návštevou Bulharska, kde sme ochutnali malé rybky tsatsa pokvapkané citrónom, ktoré nám tak zachutili, že sme na ne chodili každý deň a snažili sme sa ich zohnať dokonca aj po návrate domov. Čo sa týka samostatného cestovania, považujem za svoj prvý streetfood kebab v Istanbule.

T: U mňa to bolo zase naopak – vždy ma lákalo ochutnávať domáce jedlo, a tak som sa vždy snažil objaviť, nájsť niečo, čo bolo typické pre danú krajinu. Medzi prvé zrejme budú patriť talianske pouličné podniky, kde predávali typické trojuholníky pizze „pizza al taglio“. Potom v Istanbule sa to zlomilo a prišiel na rad balık ekmek, teda kúsok makrely v žemli so zeleninou. K tomu výhľad na Istanbul, atmosféra Galatského mostu, Bospor a je to. Niekedy stačí málo.

Tomáš Kubuš
Tomášove cesty môžete sledovať aj na facebookovej stránke Prach ciest a batoh plný snov.

Čo vás nakoplo k rozbehnutiu blogu o cestovaní a streetfoode?

Obaja veľa cestujeme a Tomáš mal svoj blog o cestovaní už od roku 2006, kedy to u nás ani nebolo také moderné ako dnes. Pri našich cestách sme sa pristihli pri tom, že výberu jedla nevenujeme príliš veľkú pozornosť, a tak zvyčajne skončíme pri tom, čo už poznáme alebo ochutnáme jednu, dve tradičné veci. To je v podstate veľká škoda, pretože lokálne jedlo je často oveľa chutnejšie a prostredníctvom neho sa dá lepšie spoznať kultúra danej krajiny. Preto sme si začali pred našimi cestami vyhľadávať konkrétne jedlá, ktoré by sme chceli ochutnať. Tak sme zistili, že na Slovensku sa tejto sfére zatiaľ nikto intenzívne nevenuje. No a nápad bol na svete. Hlavným hnacím motorom je však to, že nás to neuveriteľne baví a obohacuje.

Koľko krajín ste zatiaľ navštívili?

T: Táto otázka nepatrí medzi moje obľúbené, pretože sa pri nej dá priľahko skĺznuť do toho, čo je veľa, čo je málo a človek môže mať pocit, akoby to bola súťaž, no nie je. Čoskoro tých krajín bude 90, ale stále je to len číslo. Viac si vážim čas, ktorý som v krajinách prežil, pretože len tým dokážem merať to, čo som vďaka návšteve krajín aspoň trochu pochopil. Niekoľko mesiacov som takto strávil v Taliansku, Iráne, Turecku, Thajsku či Indii a viem, že to stále nie je dosť.

P: Ja sa ho stále snažím dobehnúť, ale zatiaľ neúspešne . Stále ich mám o približne desať menej. Podobne ako Tomáš považujem za kultúrne najzaujímavejšie krajiny Blízkeho Východu a Indiu.

Petra Kubušová India
Petru a Tomáša spojilo cestovanie, od roku 2014 už spoznávajú svet ako manželia.

Ktorá národná kuchyňa vás dostala najviac?

Zatiaľ sme sa ešte nestretli s krajinami, v ktorých by nám vyslovene nechutilo. Za najlepšiu asi považujeme kuchyňu juhovýchodnej Ázie, predovšetkým thajskú a veľmi nám chutilo aj v Indii. Jedlá týchto dvoch kuchýň si varíme najčastejšie aj u nás doma. Zaujímavá kuchyňa je v Iráne, pretože väčšina ľudí si myslí, že stojí a padá na kebaboch, ale to vôbec nie je pravda. Je taká pestrá, že sa z toho zatočí hlava. Vietnam vie tiež potešiť chuťové bunky a z Európy je to Taliansko či Sicília.

Počas svojich ciest ste ochutnali mnoho pouličných a lokálnych špecialít. Je nejaké jedlo, ktoré je pre vás úplný top?

T: Ťažšia otázka sa podľa mňa položiť nedá. Ja ich milujem toľko, že ak vyberiem jedno, ostatné by sa mohli nahnevať. No v poslednej dobe mám v hlave indické jedlo Masala Dosa. Priamo na ulici v Bangalore, „na stojaka“ medzi domácimi, bez príboru, len pravou rukou a zapíjať ju čajom s mliekom. Zjedol som ich tam desiatky.

P: Pre mňa to bude asi thajský Pad thai. Toto jedlo by som mohla jesť vyslovene každý deň.

Masala dosa Bangalore
Masala dosa, Bangalore

Veľa ľudí sa obáva streetfoodu kvôli možnej otrave z jedla. Existujú krajiny, kde by ste ľuďom vyslovene neodporúčali jesť z ulice?

Keď človek dodržiava základné pravidlá a riadi sa zdravým sedliackym rozumom, nemusí mať obavy nikde. Veľmi zlú povesť, čo sa pouličného jedla týka, má napríklad India. No napriek tomu, že sme tu strávili obaja niekoľko mesiacov, nemali sme nikdy žiaden problém. A to sme niekedy naozaj jedli na miestach, kde sme intenzívne dúfali v to, že naše očkovania dobre fungujú. Jedli sme z pouličných stánkov, u cudzích ľudí doma len preto, že mali pred vchodom tabuľu, že varia a čapovali nám jedlo aj z plastového kýbla, no nikdy sme nemali problém. Akoby človek vycítil, čo a kde si môže dovoliť. Musí mať rešpekt, pretože akonáhle ho stratí, bude zle.

Mali ste počas svojich ciest niekedy otravu jedlom?

Našťastie sme sa s otravou na cestách ešte nestretli. Treba, samozrejme, dodržiavať základné hygienické pravidlá, stravovať sa tam, kde miestne obyvateľstvo, a dať na rady známych, prípadne si urobiť malý prieskum na internete. Ak idete napríklad do podniku, ktorý má otvorené od roku 1936 a stoja pred ním každý deň zástupy ľudí, je iba veľmi malá šanca, že by ste sa jedlom mohli priotráviť.

Máte nejaké tipy na to, ako nájsť najlepší streetfood na cestách?

Ak sme niekde dlhšie, ako napríklad naposledy – takmer 3 mesiace – v Indii, pýtame sa domácich. Gastronómia je v niektorých krajinách obľúbenou témou rozhovorov a ľudia sa veľmi tešia, keď môžu cudzincom ukázať túto časť svojej národnej identity. Keď sa chystáme niekam iba na pár dni, robíme celkom rozsiahly prieskum na internete o tradičných jedlách a kultových podnikoch. Zaberá to síce dosť času, ale keď nájdeme miesto, ktoré máme na zozname, a podarí sa nám ochutnať niečo zaujímavé, veľmi sa z toho tešíme. Je to pre nás taká živá hra.

Plov Samarkand Uzbekistan
Uzbecký plov, Samarkand

Myslíte si, že váš blog pomôže ľuďom zbaviť sa strachu z ochutnávania jedla na ulici v exotických krajinách?

Pevne v to veríme a je to aj jeden z hlavných dôvodov, prečo to robíme. Zmeny pomaličky vidíme už vo svojom blízkom okolí a tešíme sa, aj keď dostaneme foto alebo video od našich fanúšikov. Hoci je teraz „éra streetfoodu“, stále ma pred ním veľa ľudí rešpekt najmä v krajinách, akou je India. Radi ukážeme, že sa ho netreba báť, skôr naopak, ísť za ním a vychutnať si ho.

Na vašom blogu je vidieť, že naozaj radi cestujete na Blízky východ. Čím si vás tieto krajiny získali?

T: Tento kút zeme skutočne milujeme. Na počiatku bol ten zvláštny moment, kedy mnohí tieto krajiny odsudzovali a mňa hnala túžba vidieť ich na vlastné oči. Prvýkrát som sa do tohto regiónu vydal v roku 2007 a o rok na to sme s bratom podnikli krásnu cestu, na začiatku ktorej bola jednosmerná letenka do Káhiry s tým, že „domov sa nejako dostaneme“. Precestovali sme takto s batohmi na chrbte za 5 týždňov trasu od Egypta, cez Jordánsko, Sýriu, Libanon a Turecko, až domov. Tú cestu dodnes považujem za jednu z najkrajších, akú som prešiel, aj preto, že patrila medzi prvé skutočné cesty, ale aj z toho dôvodu, že sme prešli miesta, ktoré dnes už pre vojnu neexistujú. Dnes sa v tomto rozsahu táto cesta nedá prejsť. Tam sa započala láska k regiónu a potom sme ho navštívili niekoľkokrát, aby sa táto vášeň prehĺbila. Fascinovala nás história, krásni ľudia, jedlo, vôňa krajiny, chaos a život. Ťažko sa popisuje, čo presne bol moment, kedy si nás tento región získal, no pre nás je podstatné, že sa tak stalo.

O arabských krajinách sa vraví, že sú mimoriadne pohostinné. Je to naozaj tak?

Je to naozaj tak. Nielen arabské, ale aj prostredie perzské v dnešnom Iráne či oblasti strednej Ázie alebo Turecka. Môžeme ich zhrnúť pod názov „islamské krajiny“. Tu pohostinnosť nie je hraným slovom a sebaklamom s cieľom ukázať sa v dobrom svetle. Tu je pohostinnosť akýsi kódex cti hlboko zakorenený v duši miestnych obyvateľov. Ani nespočítame, koľko litrov čaju sme vypili pri náhodných stretnutiach s ľudmi z týchto regiónov, koľko pozvaní na jedlo sme prijali a koľko hodín sme sa rozprávali s ľuďmi, ktorí mali úprimný a až detský záujem dozvedieť sa o nás viac. Medzi najpohostinnejšie krajiny sveta, ktoré poznáme, zaradíme Irán. To musí človek zažiť, aby uveril a pochopil, že aj takýto ľudia sú na tomto svete.

Máte miesto, na ktoré sa stále radi vraciate?

P: Pre oboch je to asi Istanbul. Atraktívne pre nás je najmä dokonalé spojenie histórie, jedla a kultúry. Veľmi dobre to vystihuje Orhan Pamuk vo svojej knihe – Istanbul, v ktorej opisuje tzv „huzun“, teda stav akejsi melanchólie, ale zároveň šťastia, ktoré pociťujeme vždy, keď sa tu prechádzame. Máme tu pár dobrých priateľov a často sa sem vraciame.

Balik ekmek Istanbul
Balık ekmek, Istanbul

Mnoho cestovateľov sa stretáva s nepochopením rodiny, najmä, ak cestujú práve na Blízky východ, do Ázie, Afriky, Latinskej Ameriky. Je svet skutočne taký nebezpečný?

P: Obe naše rodiny sú cestovaniu veľmi naklonené, a preto o nejakom nepochopení nemôže byť vôbec reč. Zažili sme napríklad aj vypuknutie revolúcie v Káhire a tiež sme nemali pocit ohrozenia, práve naopak, demonštranti sa nám snažili pomôcť. A úprimne, keď je Tomáš preč, mám oveľa väčšie obavy z toho, keď je v Paríži, ako keď sa prechádza po Teheráne.

T: Ja som sa na cestách za roky naučil, že najnebezpečnejší je svet v televízii. Tam nás strašia, ukazujú zlo a deformujú realitu. Ak človek vypne, alebo, ešte lepšie, vyhodí televízor, zistí, že ten svet nie je taký čiernobiely. Človek, samozrejme, nestretne vždy len milých a ochotných ľudí, ale tých zlých stretnutí je absolútne minimum. Skôr človeka prekvapí, aký je svet krásny a koľko dobrých ľudí po ňom kráča. Prakticky ani raz som nemal na cestách pocit akéhosi ohrozenia a to som cestoval po miestach, kam sa až tak bežne necestuje, zažil voľby v Iraku, volebné protesty v Iráne, revolúciu v Káhire, prešiel som naprieč tureckým Kurdistanom, Náhorným Karabachom, Libanonom, ale nikdy to nebolo také zlé, ako by si človek myslel. Práve naopak.

Ktorá krajina sa podľa vás stretáva s najväčším nepochopením a zaslúžila by si viac kreditu?

Z nášho pohľadu je to jednoznačne Irán. Obraz, ktorý o ňom budujú médiá, je v absolútnom protiklade s realitou. Toto vám potvrdí každý, kto túto nádhernú krajinu navštívil. Nikde inde sme sa nestretli s tým, aby nás domáci zastavovali na ulici a pozývali na obed alebo večeru k sebe domov, pretože sme ich hostia.

Slimáky Marakéš
Slimáky Bebouche, Marakéš

Čo ste sa na cestách naučili a priali by ste si, aby to vedeli všetci?

Cestovať treba s otvorenými očami, pozerať sa okolo seba, sledovať život a príjmať ho taký, aký na ceste je. Nesnažiť sa meniť ľudí naokolo svojimi predstavami, ale učiť sa ich predstavy od nich. Človek môže precestovať aj 150 krajín, no ak cestuje len pre ten zárez a pre tú vetu, že „precestoval toľko krajín“, niečo je zle a niekde sa stala chyba. Už roky tvrdíme, že mesiac na ceste človeka naučí viac než rok v škole.

Čo by ste poradili ľuďom, ktorí cestovať chcú, no nevedia sa odhodlať?

Tu platí asi všeobecné pravidlo, ktoré sa dá aplikovať na každý proces, s ktorým vyčkávame, či už ide o novú diétu alebo cvičenie. V prvom rade je asi dôležité identifikovať to, čo mi v tom bráni začať. Ak je to nedostatok financií, cestovať sa dá aj po Slovensku alebo okolitých krajinách a nemusí to byť vôbec finančne náročne. Ak mi chýba partner, s ktorým môžem cestovať, asi ma nenájde, keď budem sedieť doma a čakať na neho, ale možno ho spoznám na ceste. Život je krátky, a preto si treba užiť každý moment a nečakať na „tú správnu chvíľu“, kedy začnem cestovať. Treba ísť do toho. Dávno sme čítali, že najťažšia cesta na cestovaní je tá od vlastných dverí po prvý spoj. Skutočne je to tak a keď človek preskočí vlastnú bariéru, otvorí sa mu svet nevídanej krásy a nekonečných možností. To, že sa vydá na cestu, nebude nikdy ľutovať.

  • Komentáre

Leave a Reply

Be the First to Comment!

Notify of
avatar
wpDiscuz
  • Podobné články
0
Cestovanie Novinky Taliansko

Südtirol a Dolomity ako ich z lyží nepoznáte

0
Cestovanie Dovolenka Dovolenkové destinácie Exotika Letná dovolenka Tipy Zahraničie

Prečo navštíviť Lombok, tajomný raj v Indonézii

0
Balkán Festivaly Maďarsko Novinky Poľsko Srbsko Zahraničie

Tieto východoeurópske festivaly sa oplatí zažiť

Navigácia

Magazíny